Fairtrade a dôstojné živobytie

Dôstojná životná úroveň – taká, ktorá umožňuje človeku pokryť základné potreby a zaisťuje dôstojnú ľudskú existenciu – je ľudským právom. Drobní pestovatelia z krajín Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky a tamojší pracovníci však navzdory tomu, že pestujú plodiny, ktoré sú hnacím motorom dodávateľských reťazcov na svetovom trhu v hodnote miliárd, často sami žijú v chudobe.

Zo 736 miliónov ľudí žijúcich na celom svete v extrémnej chudobe ich asi 80 % žije vo vidieckych oblastiach a ich prežitie závisí od poľnohospodárstva. Je neprijateľné – a neudržateľné –, aby ľudia, ktorí pestujú a zberajú väčšinu svetových potravín, nedostávali mzdu, ktorá im zaistí dôstojné živobytie.

Poľnohospodári, ktorí vlastnia pôdu, bojujú s inými problémami než námezdní robotníci pracujúci na cudzej pôde. Príjem poľnohospodára musí pokryť náklady na pestovanie, až potom možno pomýšľať na pokrytie potrieb domácnosti. V konvenčných obchodných vzťahoch nemajú pestovatelia prakticky žiadnu možnosť stanoviť udržateľné ceny a zlá sezóna pre nich môže znamenať nulový príjem. Naproti tomu námezdní robotníci v poľnohospodárstve dostávajú mzdu a môžu mať aj ďalšie výhody, ako je bývanie, často však nemajú istotu zamestnania, čelia zlým životným a pracovným podmienkam. V oboch prípadoch mnoho mladých ľudí vidí, ako sa ich rodičia s problémami pretĺkajú, a opúšťajú svoju pôdu v nádeji, že si zaistia lepšiu budúcnosť v mestách.

Ako Fairtrade podporuje dôstojné živobytie? Cesty k dôstojnému živobytiu sú pre pestovateľov a námezdných pracovníkov odlišné. Preto Fairtrade International vytvoril dve stratégie: jednu pre príjem zaisťujúci živobytie pre drobných pestovateľov a druhú pre mzdu zaisťujúcu živobytie pre námezdných robotníkov.

Dôstojný životný príjem

Ak si drobní poľnohospodári, ktorí sa venujú pestovaniu plodín, ako je káva alebo kakao, nebudú môcť zo svojich zárobkov zaistiť dôstojnú životnú úroveň, globálne potravinové dodávateľské reťazce nebudú nikdy udržateľné, vidiecke komunity nebudú prosperovať a dôsledky ponesie aj životné prostredie.

Rodinná farma je malý podnik. Pestovatelia žijú zo zisku, ktorý zo svojej farmy utŕžia, a ich život podlieha rytmu zberov.

Pestovateľky kakaa z fairtradového družstva CAYAT v Pobreží Slonoviny

Životné minimum je definované ako dostatočný príjem, ktorý umožňuje zaistiť slušnú životnú úroveň pre všetkých členov domácnosti – vrátane stravy, pitnej vody, dôstojného bývania, vzdelania, zdravotnej starostlivosti a ďalších základných potrieb, a niečo navyše pre prípad núdze a budovania úspor – po pokrytí nákladov na chod farmy.

Drobní pestovatelia nemajú prakticky žiadnu kontrolu nad cenami na svetových trhoch a ich vyjednávacia sila je slabá až nulová, sú vydaní na milosť a nemilosť kolísaniu cien a dobrej vôli svojich obchodných partnerov. V časoch previsu ponuky a špekulácií na trhu môžu ceny plodín klesnúť pod náklady na pestovanie, takže pestovatelia prerábajú. Dlhodobé obdobia nízkych cien, ako to bolo pri kakau a káve, majú katastrofálne dopady na živobytie pestovateľov a na udržateľnosť dodávok.

Je to začarovaný kruh: Ak sú pestovatelia odsúdení na chudobu, nemôžu si dovoliť investovať do efektívnejších metód hospodárenia, ktoré by zlepšili ich príjmy. Nemôžu svojim pracovníkom platiť dôstojnú mzdu, alebo ešte horšie, môžu sa uchýliť k využívaniu detí ako lacnej pracovnej sily. Niektorí sa môžu v snahe zarobiť viac obrátiť k nelegálnemu vyrubovaniu lesov alebo pestovaniu nelegálnych plodín. Iní svoju pôdu celkom opustia a hľadajú alternatívne možnosti obživy v mestách alebo v zahraničí. Pestovatelia navyše nesú väčšinu rizík spôsobených extrémnymi výkyvmi počasia, škodcami a chorobami plodín, čo robí ich podnikanie ešte zraniteľnejším.

Viac aj s podrobným opisom, ako Fairtrade postupuje smerom k dôstojnému referenčnému príjmu, a príklady jeho počítania a využitia nájdete na https://www.fairtrade.net/issue/living-income, informácie o honduraskej referenčnej cene v češtine zas tu.

Dôstojná mzda

Ambíciou Fairtrade International je, aby zamestnanci v poľnohospodárstve v krajinách Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky mali možnosť zlepšiť svoje vlastné živobytie a vyjednať si mzdu a pracovné podmienky. Dôstojná mzda je taká, ktorá pokrýva základné potreby pracovníkov a ich rodín vrátane nákladov na jedlo, oblečenie, prístrešie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, dopravu do práce a základné úspory pre prípad nepredvídaných okolností.

Pracovníci na fairtradovej banánovej farme Agrotes SAS v kolumbijskom meste Urabá

Pracovníci na farmách, v továrňach a na plantážach patria medzi najzraniteľnejšie osoby v celosvetovom obchode. Nemajú prístup k pôde alebo ich pôda neuživí, a preto majú často len málo možností, ako si zaistiť udržateľný spôsob obživy. Títo pracovníci často nemajú okrem iného formálne zmluvy, slobodu združovania, základné zdravotné a bezpečnostné záruky a zodpovedajúce mzdy.

Napríklad pre pracovníkov na čajových plantážach v Indii dedičstvo kolonializmu znamená, že často žijú na mieste v bytoch poskytnutých zamestnávateľom, pričom niektoré rodiny takto žijú po celé generácie. Už aj tak nízke mzdy môžu byť ďalej znižované o zrážky na bývanie, poistenie alebo iné výdavky, takže pracovníci sú udržiavaní v chudobe bez možnosti sporiť alebo sa posunúť k lepšej budúcnosti. Pretože situácia námezdných robotníkov je iná než situácia poľnohospodárov, máme pre tieto organizácie výrobcov samostatný súbor noriem.

Fairtradový štandard pre námezdných pracovníkov vychádza z dohôd a odporúčaní Medzinárodnej organizácie práce a obsahuje požiadavky, aby sa mzda v priebehu času zvyšovala a dosiahla mzdy zodpovedajúce životnému minimu. Zvýšenie by malo byť poskytované pravidelne a na základe postupných krokov a časového harmonogramu vyjednaného medzi zamestnávateľmi a zvolenými zástupcami zamestnancov, nemalo by však byť nižšie než miera inflácie, aby sa zabránilo poklesu reálnych miezd. Zamestnanci by mali mať možnosť si takto zarobiť počas bežného pracovného týždňa bez toho, aby museli pracovať nadčas.

Existujú však dôvody, prečo Fairtrade ide nad rámec týchto štandardov. Po prvé, v mnohých krajinách nie je pre pracovníkov v poľnohospodárstve stanovené životné minimum. Po druhé, veľkopestovatelia môžu sami bojovať s nízkymi maržami, kvôli ktorým si nemôžu dovoliť vyplácať mzdu zodpovedajúcu životnému minimu. I keď je teda lákavé jednoducho požadovať vyššie mzdy, v prípade, že by to viedlo ku krachu plantáží, pracovníci by prišli o prácu a ocitli sa v ešte horšej situácii. Viac aj s podrobným opisom, ako Fairtrade postupuje vo vzťahu k dôstojnej mzde, nájdete na https://www.fairtrade.net/issue/living-wage